Pred istým časom prišla do Rádia Lumen nahrávka piesne Vyznanie, ktorá sa stala podnetom pre rozhovor s jej autorkou. Je ňou mladá 28-ročná organistka Janka Labajová z Hvozdnice. Z tohto svedectva, ktoré Rádio Lumen odvysielalo v priebehu veľkonočných sviatkov 2012, vyberáme:

            „Prežila som radostné a bezstarostné detstvo. Vedela som, že moja mamka je chorá, ale o tom sa doma pred nami, deťmi, nikdy nehovorilo. Ja som si však už vtedy uvedomovala prítomnosť utrpenia v živote človeka, i keď som túto skutočnosť vytrvalo odmietala. Pamätám si, že raz v noci, keď som nemohla spať, som si potajomky vypočula ustarostený rozhovor mojich rodičov. Rozprávali sa o tom, že mamka má nádor a lekári jej odporučili dať si vziať bábätko, ktoré čakala, aby mohla začať s liečbou. Mamka odmietla. Tak do našej rodiny pribudol brat Milanko. Podľa slov lekárov mal žiť tak nanajvýš dva dni. Teraz má už pätnásť rokov.
            Vždy som milovala hudbu a aj moje štúdium sa uberalo týmto smerom. Predstavovala som si, že budem robiť v živote to, čo ma baví, že raz sa osamostatním, vydám, budem mať dobrého manžela a deti. Božie plány boli iné. Ocko býval často unavený a lekári mu časom diagnostikovali leukémiu. Bolo to hrozné. Skoro stále bol v nemocnici. Nepomohla mu ani transplantácia kostnej drene. Zomrel, keď mal len päťdesiatdva rokov. Tak veľmi som sa zaňho modlila a verila, že Boh ho uzdraví. Tak veľmi som verila, že Boh urobí zázrak. Organizovala som 24-hodinové modlitby za jeho uzdravenie. Ale Boh rozhodol inak. Naštval ma – takto doslova to môžem vyjadriť. Znenávidela som Boha a s ním aj celý svet. Len vďaka pomoci vzácnych ľudí, ktorí mi boli nablízku, som Bohu odpustila a začala som odznova. Dnes sa na ockov koniec pozerám inak. Boh ocka neuzdravil fyzicky, ale trpezlivým znášaním utrpenia si ho k sebe veľmi priblížil. Dnes viem, že keď ocko odchádzal, bol pripravený na večnosť.
            Po jeho smrti som bola prinútená naučiť sa mnohým veciam, ktoré doposiaľ robieval môj otec – týkali sa vedenia domácnosti, starostlivosti o brata, vnímala som tiež, ako moja mamka potrebuje prejavy lásky.
            Krátko po otcovej smrti sa zhoršil aj mamkin zdravotný stav. Veľmi sme sa spolu v tom období zblížili. Jej telo síce chradlo, ale srdce prekypovalo láskou. Viem, že rodičia nás mali veľmi radi, ale nikdy nám to nepovedali tak priamo: „Mám ťa rád.“ Veľmi mi to chýbalo a bolo pre mňa veľkým uzdravením, keď mamka v posledných štádiách choroby, keď už nemohla rozprávať, napísala na lístok: „Janka, mám ťa veľmi rada.“ „Aj ja ťa mám rada, mami,“ hovorila som jej. Tiež sme sa rozprávali o tom, aké to asi bude v nebi. Neviem, aké to tam bude, ale istotne budem mať radosť, keď sa tam stretneme. Často sa modlievam k rodičom, aby sa za nás z neba prihovárali.
            Po mamkinej smrti som sa cítila ešte osamelejšia. Vo velikánskom dome, ktorý pre nás vybudovali, sme ostali iba ja a brat Milanko. Sestra Katka už bola vydatá. Bolesť, ktorú som preciťovala, bola nesmierna. Ale musela som žiť. Bol tu Milanko, o ktorého bolo potrebné sa postarať. Krátko po mamkinej smrti sa mu zhoršil zdravotný stav natoľko, že po náročnej operácii ostal pripútaný na invalidný vozík. Jeho diagnóza znie spastické mozgové ochrnutie. Má tiež zavedenú tracheotomickú kanylu a močový katéter. Keď rozpráva, ťažko mu je rozumieť. Potrebuje 24-hodinovú dennú starostlivosť. Pokiaľ som v práci, s Milankom je opatrovateľka. Jeho prítomnosť v mojom živote ma napĺňa nesmiernou radosťou. Niekedy mi stačí, keď napr. v kuchyni pripravujem obed a zrazu počujem jeho: „Janka!“ Opýtam sa: „No čo?“ A on na to: „Ja ťa mám tak strašne rád!“ Vtedy som veľmi šťastná a vďačná Bohu za všetko, čo mi dáva.
            V starostlivosti o brata a domácnosť mi veľmi pomáhajú moji blízki. Mamka pochádzala z deviatich detí a viacerí z nich mi pomáhajú ako vedia. Či finančne, keď nemáme na kúrenie alebo keď potrebujem s Milankom pochodiť po lekároch, odviezť do mesta... Aj ľudia z dediny sa pri nás často pristavujú a pýtajú sa, ako sa máme a či nám netreba v niečom pomôcť. A možno raz mi pošle Pán Boh do cesty aj dobrého manžela, s ktorým sa budeme o Milanka starať spoločne.
            V mojom živote mi veľmi pomáha hudba. Je pre mňa nielen zamestnaním (učím deti na umeleckej škole v Bytči hre na klavír a organ), ale omnoho viac. Je pre mňa krásnym jazykom, ktorým môžem vyjadriť svoje emócie, radosť, smútok. Hudba je pre mňa modlitbou. Vyjadrujú to i názvy mojich piesní. Jedna má názov Zlomený, lebo ňou vyjadrujem svoju zlomenosť pred Bohom. Ďalšia má názov Kto ma počuje?, pretože v nej kladiem Bohu otázky, na ktoré si neviem odpovedať. Ďalšia Vyznanie je mojím vyznaním a vyjadrením túžby...“
            Slovami refrénu z tejto poslednej spomínanej piesne chceme Jankino rozprávanie ukončiť:

S tebou, Ježiš, s tebou, chcem kráčať každý deň.
S tebou, Ježiš, s tebou, chcem snívať každý sen.
S tebou,  Ježiš, s tebou, tvoju vôľu spoznávať.
S tebou, Ježiš, s tebou, nekonečne chcem milovať.

Chváliť ťa, spoznať ťa, ľúbiť ťa chcem viac...